KAdentne NAbušený DAr – alebo na to sa nezabúda – 1. časť: CESTA

Päť rokov! 1825 dní! 43 800 hodín. Toooľko neuveriteľných chvíľ strávených na „výške“ mi vzalo kus života a pripravilo o kilometre nervov. Stálo to však za to? Stálo! (Isto?!) Odmenou mi bol nie len … áále, budem skromný.. dobrý pocit z hodín a hodín úmorného m|učenia, ale i výlet snov. Dostal som letenku s možnosťou vypadnúť ďaleko od domova a pozrieť sa do… ehm (šeptol) Kanady.

No a keďže som duša dušatá a občas i dobrodružná (skutočne len občas), tak som sa potešil a hneď si vytvoril plány plné toho, čo budem robiť a čo si pozriem a tak. Ubytovanie bolo dohodnuté, letenky som žmolil v ruke, kufre oprášené od niekoľkoročného polihovania v pivnici a doláčiky (kanadský dolár) pekne zamenené.

Deň D sa blížil a ja som bol nakrustovaný ako langusta v mandľovom cestíčku a tešil sa ako malé dieťa. Ale to by som nebol ja, keby som si nevymyslel nejakú nervy-drásajúcu krávovinu. No áno. Bolo mi zaťažko sa rúbať kamsi dolu na juh do Viedne, kde by som bol na letisku za zhruba hodinu a pol. Nie, nie! Ja… BIG borec.. som si zvolil radšej Prahu! PRAHU! (zúfalo) PRAHU! A ešte, aby som zaklincoval celý úžasný výber, tak som tam šiel BUSOM! Hňup!

Polnoc! Prázdna autobusová stanica zívala a moje viečka klipkali pod snovým tichom, ktoré tomu miestu vládlo. Autobus nechodil a trochu rozbitý z občasných zakopnutí o obrovský kufor som tŕpol, aby už prišiel. Konečne! Modro-biela motorová rozvalina krúžila stanicou, aby našla ten správny nájazd k nástupnej plošine. Vozidlo bolo plné, ale že totálne. V rukách som žmolil miestenku, ktorá mi bola tak akurát na dve veci (na hovno a na riť), keďže moje miesto obsadili nejakí trubači a nechceli z neho odísť. Dohadovanie sa so šoférom nezabralo a tak som našiel útočisko úplne vpredu, pri dverách.

Otvorene hovorím, že to bolo najhoršie miesto na sedenie! Nikdy viac! Bola noc a mne sa chcelo spať. „Zošuchával“ som sa zo sedadla ako nejaký slizký šulec, nohy plápolali nad schodmi autobusu a márne hľadali ukotvenie a ja som len dúfal, že už budeme v Prahe. Cez päť hodín sme sa pižlikali Moravou a Čechami až sme konečne dorazili na pražské nádraží. Času málo, letisko v prdeli ďaleko. Čo teraz?

No jasné! Taxi! Ako inak. Chlapík v taxíku porozprával celú genézu svojho rodu, ale v podstate bol veľmi solídny a za nejakých 600 Kč ma komfortne dopravil na pražské letisko.

No hej ty kaco, a čo teraz? Ometlo z mesta prvýkrát na letisku. Tu point, tam point, nejaká kontrola, skenery batožín, pásy, z ktorých miznú veci.. No bolo toho viac, čo si bolo treba všímať. Ako správny turišta som po kontrolách a bez veľkého kufra, zabrúsil do miestnej pekárne a kúpil si nejaký bagel a ľadový čaj a vyštartoval k usmievavej pani, ktorá nás mala vypraviť na cestu snov. Pani však bola akási nevšímavá. Pozerala na hlúčik ľudí ako na zjavenie a úsmev jej primŕzal v afektovanom kŕči.

„Dobrý deň. Prosím Vás, som tu správne?“

„Kam letíte?“ opýtala sa nazúčastnene.

Podal som jej letenku.

„Praha-Frankfurt?“

„No hej, Frank..!“

„Tak jo, pane, máte ješte půl hodiny času. Bežte si dát kafe a vraťte se tak za 15 minut.“

„Dobre, vďaka.“ dodal som a odsunul som sa na lavičku. Ľudia sa motali po halách a hľadali si svoje lety. Riadený chaos celkom zamestná na dlhšiu dobu a tak som i s hlukom ľudí bol vyzvaný k nástupu do lietadla.

„Dobrý den, jak se máte? Přeji hezky let.“ Tá pani sa tvárila, akoby som ani za ňou nebol. Cítil som sa ako dušín, ktorý sa infiltroval do lietadla. Prešli sme dlhou halou a tu stál muž výšky zápasníkov Welterovej váhy a pokladal mi otázky typu: „Kam idem? Prečo? Za kým? Čo tam chcem robiť?“

Skúšal to nemecky, potom anglicky a nakoniec pochopil, že sa baví so slovákom, ktorý mu rozumie. Celkom s prehľadom sme to odbavili a ja som sa posunul k akýmsi dverám ako na obchoďáku. Za presklennou „šupacou“ bránou nás všetkých čakal autobus. Malý, otvorený dom na kolesách zamieril k lietadlu. Malý okrídlený orol nás čakal, aby sme po vratkých schodoch vystúpili do priestorov prostriedku. Sadol som si k oknu a čoskoro sme sa vzniesli do vzduchu.

„Woow“ jasal som a vytešoval sa z krásy, ktorá sa rozprestierala podo mnou. „Drink, sir? Cup of coffee or tea? Baguette?“ Obdarená blondína sa na mňa usmievala a ja som si vyberal zo širokej ponuky luxusného menu, ktoré na hodinový let bolo až neuveriteľne bohaté a snažil sa nehľadieť na jej Kilimadžára. Bagetta, čaj a akási sušienka mi doplnili tuky a cukry v tele a o pár chvíľ som už letel Frankfurtskou halou na let do Kanady. Opäť ma spovedal chlapík, tentokrát anglicky a bol o poznanie mohutnejší, než ten v Prahe. Vykoktal som zopár srdečných fráz a vstúpil som na palubu veľkého lietadla. Automaticky som zamieril k oknu a sadol si.

„Hello, this is my seat!“ Chalan v košeli prísne stál nado mnou a dožadoval sa miesta pri okne.

„Yours? Why?“ nechápal som, prečo ma vyhadzuje. O ničom takom ako miestenke nebola pri kúpe lístkov reč.

„I paid for it. I am from Switzerland.“ dával mi jasne najavo, že je nadčlovek zo Švajčiarska a že mu musím uvoľniť, lebo si to zaplatil.

„Me too.“ ohradil som sa. Tiež som neplatil malý peniaz za letenku a ešte sa mám handrkovať o miesto pri okne?

„See, I have reservation ticket.“ ukazoval mi lístok a snažil sa zavolať letušku. Tá prišla a snažila sa mi vysvetliť, že skutočne si predplatil okno. Naštvaný som si sadol na určené miesto a hneval sa, že ma na to neupozornili. Prvý let som si chcel vychutnať a pohľad z okna je presne to, čo je na tom lete to najkrajšie.

Chalana bavilo sa pozerať tak asi 5 minút, potom sa zbalil do klbka a spal celú cestu. Mal som skutočne chuť mu riadne vynadať, ale „ZEN meditáciou“ som dosiahol stavu uvoľnenia a vnútorného pokoja. Let som si užil ako to len šlo. Osem hodín však je skutočne dlhá doba. Pozrel som dva filmy, čítal si pomaly už i reklamné letáky, počúval hudbu, rádio. Občas nám dovolili sa prejsť, odskočiť si. Keďže som sedel v uličke, mal som rameno obité ako partizán od vozíka, ktorý tlačili letušky pred sebou a rozdávali pitie, noviny či jedlo. Kompletný obed sme dostali v úspornom balení. Cítil som sa ako kozmonaut na Apolle. Akési mäso na šťave so zemiakmi a nejakým spareným zeleninovým šalátom. Hlad bol však väčší ako očakávania a tak som to zblajzol pomaly i s krabicou, v ktorej nám to doniesli.

Konečne sme doleteli do Kanady a opäť prehliadka a rozhovor. Blondína pri checkpointe bola veľmi milá a po pár otázkach ma pustila ďalej. Hurá! Som tu! Nový svet!