Ako som športoval

Z malej bubliny vyrástla väčšia bublina a tá sa snažila zapadnúť a byť spoločensky „za(na)vrstvená“. V snahe nájsť si kamarátov a byť aspoň trochu na tú dobu „cool“ som si vybral z dvoch ponúknutých záujmov: Hudba či basketbal?

No a ako správny „testosterák“ som si vybral samozrejme šport. Ani neviem prečo basketbal, výškovo som nedorastal na tamojších dlháňov, ale tak kto neskúsi, nemá.

Na prvý tréning som sa dostavil presne a ako to u neskúsených býva, značne nepripravený.

Červené trenky ako na „telesnú“, triko naškrobené a voňavé, v rukách akási prapodivná, mäkká lopta bielej farby, ktorá len s ťažkosťami opúšťala zem pri snahe „driblovať“. Vyštartoval som ako divoký býček a po okružnej „jazde“ po telocvični mi do tej malej bucľatej tvári došlo, že som mimo a všetci na mňa s údivom pozerajú, že aký exot to prišiel.

Skončilo to plačom a zúfalou snahou ujsť.

A hoci by sa to mohlo javiť ako klišé ale ja len tak nevzdávam a nevzdal som to!

Vrátil som sa a pokračovali sme ďalej. Tmavovlasá trénerka s dobrou figúrou si ma zahrnula do kolektívu a začali sa tréningy. Dva-tri krát do týždňa sme sa naháňali a behali cez prekážky, šplhali, „žinenkovali“ a do padnutia sa učili prihrávky, streľbu či dribling. Bolo to stále rovnaké a čím dlhšie som chodil, tým viac som si uvedomoval, že vlastne vôbec nehrajeme. Boli sme skôr atléti ako hráči a jediná šanca osahať si zápas bola, keď trénerka nemohla prísť a ujal sa nás zástupca, otec dvoch z chalanov tímu.

Vtedy sa konečne ukázalo, kto patrí k elite tímu a kto je len knedľa so snahou športovať. Zaradil som sa ku knedliam ale vzhľadom na to, že som nikdy nemal ambície byť Michael Jordan. (no áno, dobrá výhovorka)

Raketou tímu bol najstarší člen, ktoré ho sme všetci svorne volali Koki. Ani neviem, ako dostal tú prezývku ale je dosť možné, že keď vyštartoval, všetci sme s úžasom prehlásili: „No ty koki.“ S ním v tíme prekážkový beh nebolo možné prehrať. Bol rýchly ako blesk a vždy nasmolil dostatočne veľký náskok i pre nás lemravejších.

Pivotom bol veľký chalan s menšou nadváhou, ktorého taktikou bolo postaviť sa pod kôš a doskočiť všetko so snahou dotlačiť to do koša. Doslova. Vzhľadom na prevahu jednej hlavy to nebola až taká výzva. Väčšou však boli behy cez ihrisko, kde mu v polovici zápasu už bohužiaľ dochádzal dych a dohrával ako statická podkošová busta.

Absolútnou hviezdou boli ale dvaja hráči: drobnejší a najmladší chalan, syn zástupcu-trénera a blonďavý talent, ktorý veľmi rád „sebčil“ (sebčiť = neprihrať, hrať sám) a veľmi všestranný snedý chalan, ktorého vyrovnaná a veľmi kvalitná hra držala tím.

Zápasy však i napriek tomu boli utrpením. Prehrali sme všetko čo sa len dalo. Boli sme nezohratí a mali sme skutočne diery v obrane i v útoku.

Jedného dňa sme sa zišli k ďalšiemu tréningu a trénerka došla so zlovestným výrazom a mierne rozcuchanou frizúrou. Odvolali ju pre neschopnosť a tím sa oficiálne rozpadol. Dostal som hneď dve ponuky: Jednu do zabehaného tímu, s ktorým sme v minulosti prehrali a druhú do novovznikajúceho tímu, kde robili prijímacie „skúšky“ na nových hráčov.

Tie skúšky bol skutočne zábavné. Naháňali sme sa, driblovali, hádzali na kôš, hádzali medicimbalom, skákali do diaľky, robili čiarový beh a mnoho iných disciplín. Skončil som na druhom mieste, ale z časových dôvodov som si nemohol dovoliť chodiť na tréningy.

Ach ten život! Tým sa moja kariéra basketbalistu skončila.

Pokoj a mier všetkým

Na záver pravidlá basketbalu: