Lístok na ulicu

„Prizdiprdi“

Sedieť 30 minút v električke je dosť dlhá doba na to, aby som si hlavou nechal víriť myšlenky a objavoval pavučinami potiahnuté časti šedej kôry. Vizuálne i zvukové vnemy k tomu mohutne prispievajú ale razom prevládne iný vnem a téma k zamysleniu je na svete.

No áno, netrvalo dlho a do luxusne priestornej červenej električky nastúpila „elita regresie“. Traja „vládcovia galaxie“ hneď dali o sebe vedieť hlasnou vravou a odérom, ktorý roztancoval slzné kanáliky v prúdové tance. Slzil hádam každý v dosahu troch dverí a puch sa šíril ďalej. Cestujúci upadali do letargie a želali si čo najskôr vystúpiť. Podvedome sa tvorila davová bublina a napätie by sa dalo krájať.

Tu niekde (po vniknutí týchto psychotropných látok do predného laloku) vznikla dnešná téma:

Spoločenská (r)evolúcia. No áno. Vývoj nezastavíme a tak sa v evolučných etapách človeka z homo platyops cez habilis, ergaster, georgicus, erectus, neanderthalensis pretransformujeme až na homo-sapiens. Aspoň donedávna som si naivne myslel, že sme i v očiach spoločnosti stále ľudia rozumní.

V poslednej dobe sa mi však zdá, že (r)evolúcia pokračuje a na môj podiv v dvoch smeroch. Jeden posúva hranice ľudstva pomalým krokom vpred k ďalšiemu evolučnému stupňu, druhý sa však vyvíja akosi opačne. Nedochádza k vývoju, ale k regresii.

No a tu ich máme, sekundárnu vetvu evolučného procesu ľudstva: regresovaní „prizdiprdi“.

Poviete si: „O čom to ten pajác blábolí a prečo si robí srandu zo spoločensky degradovaných ľudí?“

Sranda to nie je a to ani náhodou. Vyzývam tým skôr k zamysleniu sa.

Pozorovaním som dospel k názoru, že takýchto ľudí pribúda a je ich čoraz viac. Prečo tomu tak je? To je psychologicky diagnostikovanou, verejne známou záhadou. Príčin bude zrejme veľa ale je to aj o prístupe k životu.

Prečo sa tento prístup mení? Je v tom lenivosť? Efekt vyvíjajúcej sa spoločnosti? Frustrácia? Psychické poruchy? Absencia záujmov, či nuda? Deficit sociálnych prvkov spoločnosti?

Pokúsil som sa „prizdiprdov“ rozdeliť:

Čúčočávovia

Drvivá skupina prizdiprdov, ktorí majú pozoruhodne nabitý život. Presúvajú sa mestom v dopravných prostriedkoch zdarma s prezentáciou už spomínaných odérov, zháňajú prostriedky na dostatočne energeticky výživnú stravu (v prípade nezáujmu zo strany prispievateľov vymetú nosiče komunálneho odpadu) a hlavne sa potužujú čúčom či krabicovým vínom. V zime je to pre zahriatie, na jar je to na oslavu zelene a slnka, v lete je to na zvládnutie predĺžených dní s horúcou záťažou a na jeseň; na zahnanie depresie. Dôvod sa vždy nájde i výhovorky a zdroje prekvapujúco nevysychajú. Mnohé skupiny čúčočavov vedú rozsiahle „filozofické“ debaty o zmysle života s negatívnymi dopadmi na ich existenciu a chŕlia hanu na svet, ktorý ich zavrhol. V skutočnosti mám však pocit, že akosi prapodivne im tento spôsob života vyhovuje, pretože sú „slobodní“. Vyškrtnutí z pravidiel spoločnosti si žijú medzi nami a systém je bezmocný. Maximálnou zmenou v ich živote je pobyt vo väznici či nemocnici.

Rétoristi, herci a volnomyšlienkári

Veľmi úzka skupina prizdiprdov, ktorí žijú zacyklení vo svojom svete myšlienok s potrebou hlásať ich svetu. Pozorovaním som dospel k dvom skupinám:

Herci hlavných rolí – sú to zmätení ľudia, ktorí okoliu prezentujú svoj život prostredníctvom „dokonalého“ divadla – jednoaktovky, kde hlavný hrdina/ka je zároveň i zhlukom vedľajších postáv. Prebiehajú rozhovory, emotívne pasáže s krikom a veľmi expresívnymi výrazmi. Dej v tom hľadáte márne, ale pointu si možno zväčša domyslieť. Bývajú to skryté odkazy na tienisté stránky ich osobnosti, či minulosti. Zaujímavosťou je, že popritom dokážu vnímať svoje okolie a do istej miery sa mu prispôsobiť.

Hlásatelia katastrof – nenápadní našepkávači skrývajúci sa v davoch, ktorí ako tieň chodia za svojimi poslucháčmi v snahe vniesť nepokoj prostredníctvom katastrofických scenárov, ktoré skrsli v ich hlavách. Môže sa v nich skrývať pravda ale i dokonalo zmätená lož.

Hateri (Vše-nenávidenci) – moderný výraz pre nespokojných ľudí, ktorí majú tendenciu celému svetu povedať, aký je ten svet pekelné miesto a že sme všetci stratení. Takíto ľudia nenávidia všetko a všetkých. Postavia si kartónovú krabicu, povýšia svoju osobu nad ostatné, aby nadobudli pocit dôležitosti a ich prejav sa už nezadržateľne rinie na masy v okolí.

Koronéri umenia

Už temer vymierajúca skupina prizdiprdov. Nemyslím tým samozrejme skutočných umelcov a študentov muzických umení. Toto sú tí „obdarení“, ktorí bušia do nástrojov, poťahujú sláčikom lúdiac vŕzgavé zvuky, či arytmicky tlčú do bubnov, respektíve do čohokoľvek v snahe vyvolať ducha umenia, o zavíjajúcich individualitách nehovoriac.

Huliči a žilári

Nešťastná a veľmi problematická skupina prizdiprdov, ktorých životný omyl doviedol do skrytých miest a tajných zákutí, aby tam stratili pojem o čase a priestore. Kult závislosti je globálny a hlavne stále živený problém.

Osamelí mohykáni

Pre mňa osobne najzúfalejšia skupina prizdiprdov, ktorých mi je úprimne ľúto. Sú to takí tí nešťastní ľudia, ktorí ostali úplne osamelí a spoločnosť ich definitívne pochovala zaživa. Duchovia ulíc a opustených budov, ktorí sú akousi chybou v systéme, ktorý ich neochránil. Denne bojujú o svoj život a duševné zdravie. Vytvárajú si svoj svet, s ktorým potajmo komunikujú.

Odložení seniori a hendikepovaní

Špecifická skupina Osamelých mohykánov. V starobe či v chorobe strácame pomyslenú spoločenskú hodnotu a sme príťažou, ktorá v nemalej miere končí v zapomenutí ulíc miest a mestečiek.

Zamyslime sa spolu a možno nájdeme riešenie…?

Všetkým pokoj a mier v duši